Vývoj dieťaťa môže ovplyvniť trauma matky. Ako tomu zabrániť?

Podľa štúdie, ktorú uverejnil časopis Biological Psychiatre: Cognitive Neuroscience and Neuroimaging, môže v detstve emočne zanedbávaná žena v budúcnosti ovplyvniť vývoj svojich potomkov. Spýtali sme sa na názor psychoterapeutky Magdalény Nádvorníkovej. Je to vôbec možné?

A dá sa trauma matky napraviť?

U detí matiek, ktoré boli v detstve zanedbávané a nesú si so sebou traumu, vedci v jednej štúdii zistili zmeny v oblastiach mozgu, ktoré spracovávajú strach a úzkosť. Vedci sa tak zamerali na to, či dávno prežité nepríjemné zážitky môžu ovplyvniť aj budúcu generáciu. Emočné zanedbávanie detí môže mať vraj medzigeneračné následky. „Výsledky ukazujú, že vývoj nášho mozgu neformuje iba to, čo sa deje v našom vlastnom živote. Ovplyvňujú ho aj skúsenosti, ktoré sa stali našim rodičom predtým, než nás začali,“ uviedla hlavná autorka štúdie Cassandra Hendrixová z Emory University.

Čo si predstaviť pod pojmom trauma

Spýtali sme sa na názor psychoterapeutky Magdalény Nádvorníkovej, či je medzigeneračné ovplyvňovanie vôbec možné a či sa tomu dá nejako zabrániť. Na začiatku však uviedla na pravú mieru, čo si máme vlastne pod pojmom trauma predstaviť. „Keď sa povie slovo trauma, väčšina z nás si vybaví situácie, ako sú prírodná katastrofa, vojna, znásilnenie, teroristický útok alebo zneužívanie, ale… trauma nie je to, čo sa nám stane. Podľa Petera Levina akákoľvek situácia, ktorá dieťa prehltí do tej miery, že nie je schopné situáciu zvládnuť, spracovať silné emócie a brániť sa, má potenciál vytvoriť posttraumatické symptómy. Traumatizujúce teda môžu byť aj bežné situácie ako pád z bicykla alebo napríklad lekársky zákrok, pokiaľ pri nich dieťa nemá dostatočnú podporu dospelého,“ hovorí Magdaléna Nádvorníková.

Trauma sa môže prenášať medzigeneračne

Na otázku, či je možné takto ovplyvniť ešte nenarodené dieťa, odpovedá: „Existuje rad výskumov, ktoré potvrdzujú domnienku, že trauma môže byť odovzdávaná z jednej generácie na druhú, a niektoré skutočne naznačujú, že k odovzdaniu traumy môže dochádzať už v prenatálnej fáze. Napríklad profesorka Rachel Yehuda (Mount Sinai’s Traumatic Stress Studies, New York) so svojím tímom skúmala vplyv teroristického útoku z 11. septembra, 2001 na potomkov žien, ktoré boli v čase tragickej udalosti tehotné. Zaujímavé je predovšetkým to, čo výskumníci zistili o niekoľko mesiacov neskôr, keď zmerali množstvo kortizolu u potomkov týchto žien. Deti traumatizovaných matiek mali nižšiu úroveň kortizolu a pri kontakte s novými podnetmi prežívali väčšiu mieru stresu ako deti ostatných žien. Tieto závery naznačujú, že trauma skutočne môže byť na dieťa prenášaná už v priebehu tehotenstva. Za najrizikovejšie obdobie na prenos traumy pritom výskumníci označili druhý až tretí trimester tehotenstva,“ vysvetľuje terapeutka.

Ako môže matka prenášať traumu na dieťa?

Traumu na svoje dieťa môže ale rodič (teda aj otec) preniesť aj inak. Napríklad tým, ako sa rodičia k svojmu dieťaťu aj k okoliu správajú. „Deti sa učia nápodobou. Sú to vnímaví pozorovatelia, ktorí sa od svojich rodičov učia nielen reči, mimike, chôdzi alebo napríklad tomu, ako si správne čistiť zuby, ale aj od rodičov preberajú vzorce správania v medziľudských vzťahoch. Deti sa od dospelých učia tomu, ako sa riešia konflikty, ako si vzájomne počúvame, či a ako si hovoríme o pomoc, ako nakladáme s frustráciou, ako spolu komunikujeme, ako sa staráme sami o seba a podobne. To, ako sa rodič k dieťaťu správa, ovplyvňuje, ako dieťa vidí svet, ale aj to, ako vidí a hodnotí samo seba. Rodič, ktorý sám v detstve prežil traumu, napríklad psychické týranie zo strany rodičov, nemusí vedieť, ako vyzerá zdravý vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Nemá osvojený zdravý vzorec správania a pokiaľ s tým vedome a cielene nepracuje, môže sa k svojmu dieťaťu správať obdobne zraňujúcim spôsobom, ako sa jeho rodičia správali k nemu, a tak nevedome odovzdávať traumu ďalej,“ konštatuje ďalej pani Nádvorníková.

Dá sa vôbec zabrániť, aby trauma mala na dieťa vplyv? „Vystúpenie z medzigeneračného prenosu traumy si vyžaduje úsilie, ale je možné. Kľúčom je uvedomenie si bolesti spojené s prežitím traumatickej udalosti. Odporúčam tiež vyhľadať pomoc psychoterapeuta, ktorý vám pomôže traumu spracovať, porozumieť svojim emóciám a naučiť sa zdravšiemu spôsobu komunikácie a riešenia problémov či konfliktov vo vzťahoch. Nemenej dôležitá je aj podpora okolia alebo možnosť zdieľať bolestivú skúsenosť s ľuďmi, ktorí si prešli alebo prechádzajú niečím podobným,“ odpovedá pani psychoterapeutka.

Môže otec pomôcť zabrániť vplyvu traumy, ktoré môže ovplyvniť dieťa?

Dieťa prichádza na svet s vrodenou potrebou mať a vytvárať vzťahy s druhými ľuďmi. Prvou a najdôležitejšou osobou v živote dieťaťa je zvyčajne matka. Matka napĺňa všetky potreby dieťaťa – nielen tie biologické (nakŕmia ho, prebalí ho, udrží ho v teple, pomôže mu zaspať), ale aj tie psychické (je milujúca, vyladená na potreby dieťaťa, jej správanie je čitateľné a predvídateľné, dieťa sa na ňu môže spoľahnúť). Pre traumatizovanú matku ale môže byť veľmi náročné plniť túto úlohu. V situáciách, keď dieťa usedavo plače, odmieta spať alebo vypočuť pokyn rodiča, môže prežívať emócie, ktoré kedysi v detstve ona sama prežívala a ktoré jej jej rodičia nepomohli regulovať a spracovať. Pokiaľ ale matka so svojou traumou vedome pracuje a snaží sa k dieťaťu správať s láskou a rešpektom, rozhodne nie je nič stratené, keď sa jej to v určitom percente prípadov skrátka nepodarí. Je tu totiž ešte priestor pre otca, ktorý môže v kritických chvíľach matku zastúpiť a poskytnúť dieťaťu potrebnú podporu a pocit bezpečia, zatiaľ čo sa mamička odíde niekam upokojiť a odreagovať. A keď nie je v dosahu otecko, môže mamičku zastúpiť babička, starý otec alebo napríklad teta. Nebojte sa povedať si o pomoc. Nemusíte všetko zvládnuť samé a rozhodne nemusíte byť dokonalé mamy,“ uisťuje Magdalena Nádvorníková.

Dodáva, že čím je dieťa mladšie, tým je viac náchylné, aby bolo traumou matky ovplyvnené. „Podľa psychológa Petera Levina, ktorý sa témou traumy intenzívne zaoberá, platí, že čím je dieťa mladšie, tým je zraniteľnejšie, pretože sa nemôže toľko brániť. A dáva to zmysel už len preto, že dieťa sa rodí s nezrelým mozgom, ktorý v priebehu nasledujúcich zhruba dvadsiatich piatich rokov veľmi pozvoľna a postupne dozrieva. Skrátka a dobre, deti nie sú veľmi dlho schopné náročné situácie samostatne zvládať a efektívne spracovávať silné emócie, ktoré z nich pramenia. Na to potrebujú práve rodičia, ktorí im pomôžu ich emócie regulovať a znovu im umožnia cítiť bezpečie a potenciálne traumatizujúcu udalosť tak prekonať. Ale keď rodičia túto úlohu neplnia, má trauma voľnú cestu,“ uzatvára psychoterapeutka Magdalena Nádvorníková, pôsobiaca na Terapie.cz.

Ako trauma vzniká?

„V ohrozujúcej situácii sa v tele vytvorí veľké množstvo energie – naše telo sa pripravuje na boj alebo útek. Pokiaľ ale zistíme, že nie je možné situáciu prekonať bojom alebo útekom, môže dôjsť k tzv. zamrznutiu traumy v tele. Nahromadená energia nie je využitá, ale ďalej v tele pretrváva, aj keď už hrozba pominula, a bráni zotaveniu z prebehnutej skúsenosti. Stáva sa zdrojom psychických, fyzických aj psychosomatických ťažkostí. Trauma zostáva v tele – a pripomína sa nám aj o mnoho, mnoho rokov neskôr. Spúšťačom, ktorý spôsobí návrat pocitov, ktoré sme prežívali v momente, keď sa nám traumatická udalosť robí, môže byť čokoľvek – hmatový vnem, vôňa, miesto, zvuk, predmet… Zrazu sa cítime nesvoji, hnevá, v panike. A nevieme prečo. Človek s nespracovanou traumou teda obvykle opakovane prežívanie situácie z minulosti a pocity, ktoré zažíval v momente, keď sa mu traumatická udalosť diala, napríklad bezmocnosť, strach, vinu,“ dopĺňa psychoterapeutka.
Mgr. Magdaléna Nádvorníková

Základným princípom terapie zameranej na riešenie, o ktorú sa pri svojej práci opieram, je, že namiesto rozoberania problému a jeho príčin povzbudzujem klienta predovšetkým k detailnému popisu toho, čo si želá dosiahnuť. Verím, že užitočným nástrojom na riešenie problémov môže byť práve rozhovor, počas ktorého môžeme spoločne hľadať cesty, ako žiaduce zmeny dosiahnuť, a zdroje, z ktorých môže klient v živote čerpať. S detskými klientmi najčastejšie riešim problémy odlišnosti a nízkej sebahodnoty, školské neúspechy a neuspokojivé rodinné či kamarátske vzťahy. Dospievajúcim a dospelým klientom potom obvykle pomáham so zvládaním stresu, úzkostí a panických atakov, so skvalitňovaním medziľudských vzťahov, s rozvojom sebavedomia a reguláciou emócií. Ponúkam pomoc aj v oblasti mimoriadneho nadania a vysokej citlivosti, pretože mám s týmito témami profesionálnu i osobnú skúsenosť a dlhodobo sa o ne zaujímam.

Zdroj: www.marianne.cz

K téme

Ako zabezpečiť, aby vaše dieťa spalo celú noc? Skúste tieto overené triky!

Aké potraviny by ste mali jesť, aby vaša pleť bola krásna? Čučoriedky ju spevnia a mandle zabránia vráskam