Syndróm jedináčika: Naozaj to sú rozmaznaní sebci? Mýtus, na ktorom možno niečo málo je

Rozmaznaní, sebeckí, sebastrední. Jednoducho jedináčikovia! Také názory v súvislosti s deťmi, ktoré nemajú súrodencov, rezonujú spoločnosťou už celé desaťročia. Je ale takzvaný syndróm jedináčika skutočný? Vážne sú tieto deti také neznesiteľné a naozaj z nich vyrastajú snáď ešte viac neznesiteľní dospelí?

Asi už ste to tiež počuli. Napríklad keď sa nejaké dieťa hnevá alebo vezme kamaráta na pieskovisku lopatkou po hlave, alebo keď kvôli odretému kolenu plače už viac ako pol hodiny. No áno, určite jedináčik, rozmaznanej smráde, čo si myslí, že je stredom vesmíru. Musí mať, na čo si ukáže, je lakomý a ešte k tomu precitlivený. Vážne je ale syndróm jedináčika skutočný, alebo ide len o mýtus, ktorý deťom bez súrodencov už po desaťročia robí „zlú reklamu“?

Čo je to syndróm jedináčika

Je to známa teória o tom, že keď nemá dieťa žiadnych súrodencov, všetka pozornosť rodičov sa sústreďuje len na neho a výsledkom sú nasledujúce negatívne povahové a charakterové rysy:

• Rozmaznanosť.
  Sebastrednosť.
  Sebeckosť.
  Nízke sociálne zručnosti (neschopnosť vychádzať s rovesníkmi).
  Precitlivenosť, ktorá sa môže vyvinúť až v hypochondrii.

Pravdepodobne prvýkrát s touto teóriou prišiel na konci 19. storočia psychológ E. W. Bohannon z Clarkovej univerzity v americkom Massachusetts vo svojej štúdii nazvanej Zvláštne a výnimočné deti.

Pozoroval zhruba tisíc detí, z toho 46 jedináčikov, a práve o nich nakoniec vyhlásil, že majú zlú školskú dochádzku, nevychádzajú s ostatnými deťmi, nie sú na tom dobre ani zdravotne, majú imaginárnych kamarátov a sú rozmaznaní. Že v drvivej väčšine išlo o deti, ktoré žili na izolovaných statkoch a hodiny trávili tvrdou prácou, avšak odborníci vtedy nebrali do úvahy. Lenže s jedináčikmi sa táto nepekná povesť ťahá.

Sú jedináčikovia skutočne takí neznesiteľní?

A ako to vidia súčasní odborníci? Rozhodne nie tak jednoznačne. Naopak, čo sa týka povahových rysov, vyzerá to, že rozdiely medzi jedináčikmi a tými, ktorí majú aspoň jedného súrodenca, sú minimálne. Tvrdí to napríklad čínska štúdia z univerzity v Šen-si z roku 2021, ale aj americká štúdia z toho istého roku z Washingtonskej univerzity. Do tej sa zapojilo 227 matiek, ktoré mali celkom 342 potomkov, av dotazníku odpovedali na veci týkajúce sa školskej dochádzky, psychologického rozpoloženia a ich vlastnej reakcie na to, keď ratolesť bolí brucho.

„Rodičia jedináčikov bolesti brucha svojich detí bagatelizovali oveľa častejšie ako rodičia, ktorí majú potomkov viac. Ich deti aj menej zmeškali v škole,“ píše sa v závere štúdie. Rozhodne z nej teda nevyplýva, že by rodičia jedináčikov šaleli zakaždým, keď ratolesť niekde pichne, a že by tak boli jedináčikovia precitlivení a rozmaznaní.

Naozaj veľký prieskum

Väčšina súčasných aj historických štúdií bojuje s tým, že vzorky pozorovaných detí a rodičov nie sú nijako veľké. Robiť tak všeobecné závery na základe skúmania pár ľudí nie je úplne fér. Tento problém ale eliminovala Samantha Stronge, akademická výskumníčka z univerzity v Aucklande, ktorá spolu s kolegami v roku 2019 uskutočnila naozaj veľký výskum na túto tému.

Skúmali zhruba 21-tisíc dospelých ľudí, jedináčikov i tých, ktorí súrodencov majú, mužov i žien. A zaujímali sa, akí dospelí z nich vyrástli (pretože to je to, o čo tu beží). Zisťovali, ako sú na tom so svedomitosťou, prívetivosťou, súcitom, empatiou, pokorou, poctivosťou, ale aj cieľavedomosťou a radom ďalších charakterových rysov. Výsledok? Vzorce osobnostných rysov jedináčikov boli takmer na nerozpoznanie od tých, ktorí vyrastali vo viacdetných rodinách!

Rozdiely napriek tomu existujú

Zanedbateľné však neznamená nevýznamné, takže povedať, že je jedno, či máte, alebo nemáte súrodenca, nemožno. Z mnohých ďalších štúdií a výskumov napríklad vyplýva, že jedináčikovia mávajú silnejšiu kreatívnu stránku (v detstve nemali doma parťákov, museli viac zapojiť fantáziu a kreativitu, aby sa zabavili), oveľa viac ich napĺňa individuálna činnosť ako práca v tíme (sú zvyknutí fungovať sami, podľa svojho tempa, ide im to lepšie a ľahšie…), môže pre nich byť ťažšie sa prispôsobovať, na druhú stranu nemávajú problémy s tým, robiť rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť (nemohli sa schovávať za súrodencov, keď niečo rozbili, bolo jasné, že je to ich dielo).

„Postavenie dieťaťa v rodine je nepochybne kľúčovou zložkou identity, v ktorej ľudia dospejú. Na druhú stranu však nie je dôvod vaše vyhliadky na dospelý život a to, akí ste, zvádzať na to, ako to bolo v čase, keď ste sa narodili. Navyše je jasné, že osobnosť človeka sa vyvíja av dospelosti sa môže úplne zmeniť,“ hovorí Susan Krauss Whitbourne, profesorka psychológie z univerzity v Amherste v Massachusetts.

Jednoducho povedané: výchova sa samozrejme výrazne podieľa na tom, akí dospelí z vás budú. Na druhú stranu výchovných chýb sa (vedome aj nevedome) dopúšťajú ako rodičia jedináčikov, tak tí, ktorí majú potomkov viac. A nakoniec je život a to, ako sa správate, rovnako len a len vo vašich rukách.

Mať brata alebo sestru, to je pre mnoho ľudí akási záruka toho, že budú mať na svete parťáka, niekoho, na koho sa budete môcť kedykoľvek spoľahnúť, jednoducho svoju krv. Lenže to tak nemusí byť vždy: Namiesto súrodeneckej lásky nenávisť!

Zdroj: www.prozeny.cz

K téme

Používa sa nielen ako korenie, ale aj ako skvelý liek, ktorý si poradí s dýchacími ťažkosťami, akné, depresiou a ďalšími zdravotnými neduhmi!

Trápia vás bolestivé opuchy nôh? Pite čaj z petržlenu!