Deti pre nás prestali byť hodnotou?

reklama:

Sme majstrami ilúzií. Sami sa im oddávame a navyše sa snažíme presvedčiť o nich okolie. Takmer každý, kto má deti, hovorí občas o tom, ako veľmi pre neho znamenajú. Aké dôležité sú pre neho. A že tou najvyššou hodnotou je rodina. To znie naozaj pekne. Len veľmi nechápem, keď sú deti pre každého taký poklad, prečo ich je tak málo…

A prečo vlastne deti ani nie sú nijako zvlášť šťastné, rovnako ako rodičia, ktorí tak hovoria? Prečo keď sú pre nás také veľmi dôležité, trávime s deťmi čo najmenej času a snažíme sa ich čo najskôr strčiť do škôlky alebo k babičke?

S jednou kamarátkou sme podnikli takýto pokus. Má dve deti. Tiež hovorí občas o tom, že sú tým najdôležitejším v jej živote. A fakticky ich naozaj miluje. Rozhodli sme sa spočítať, koľko času skutočne strávi s nimi a čo robí v zostávajúcom čase. Celý deň poctivo zapisovala, strážila si, aby sa správala ako obvykle, aby nič neoklamala.

Výsledky ukázali, že osem až deväť hodín z každého dňa jej pohltí zamestnanie. Ďalšie skoro dve hodiny cesta do práce a späť. Ráno väčšinou uteká, kým deti ešte spia. Maximálne im stihne dať pusu. Keď sa večer vracia, zostáva hodina do doby, než idú deti spať. A čo v tom čase robí? Upratuje a varí na zajtra. Snáď ešte krátko žmurkne do školského zošita toho staršieho.

V súhrne teda deťom z celého dňa venuje desaťminútovú rozprávku pred spaním. To je všetko. Plus ranná pusa, plus tri štyri telefonáty počas dňa.

Aby to bolo naozaj poctivé, chceli sme spočítať aj víkend. Avšak ukázalo sa, že každý víkend sú deti u babičky. Ich mamička zatiaľ doma upratuje a perie, potom chodí po nákupoch, schádza sa s kamarátkami a niekedy dokonca stihne pobudnúť aj s manželom. No a s deťmi tých obvyklých desať minút pred spaním.

Ale veď chodím do práce kvôli nim! — hovorí mi takmer s plačom, hoci ju nijako neobviňujem.

„Tak po prvé, máš tiež manžela, spomínaš si? A za druhé, či naozaj práve toto tvoje deti potrebujú? Ty si sa ich snáď na to pýtala?— pýtam sa veľmi opatrne.

„No, pravda je, že nedávno ten mladší namaľoval v škôlke obrázok. Pomenoval ho „Až mamička nebude chodiť do práce“. Namaľoval nás tam všetkých, ako sme niekde v parku… — ďalej nebolo treba nič vysvetľovať, všetko pochopila sama.

Nejako sa ukazuje, že deti síce sú pre nás vôbec tým najdôležitejším, ale pozornosti a času im venujeme najmenej zo všetkých… Možno teda sami sebe klameme? Vieme, že by bolo správne, keby sa stali tým najdôležitejším zo všetkého. V skutočnosti však vlastné uspokojenie a kariéra sú pre nás oveľa dôležitejšie, než ich pohľad alebo hry.

Problém nie je v tom, že by sme ich nemali radi. Vlastne ide o to, že čas, ktorý strávime s deťmi, nepovažujeme za niečo dôležité. Za dôležité považujeme skôr praktické, materiálne veci, ktoré pre nich robíme – platíme školy, krúžky, tábory, dovolenky, športovú výbavu, hračky. Ale je naozaj toto všetko tak veľmi dôležité? Je to najdôležitejšie?

Nevieme, čo máme robiť, keď sme s deťmi, ako sa s nimi baviť – a keď to vieme, zdá sa nám takáto činnosť neužitočná. Čo je užitočné na tom, že budem štyridsaťkrát chorá a dieťa bude štyridsaťkrát doktorom? Čo je užitočné na tom, že budem voziť sem a tam autíčko? Stokrát za deň skladať ten istý puzzle alebo stavať dom?

Ustavične máme málo času, stále sa nám ho na niečo nedostáva. Večne nemáme na deti ani pomyslenie. Minimálne teda na hranie sa s nimi. Žiadame ich, aby počkali. Veď keď ich záležitosti, ich hry, sú pre nás tým menej dôležitým, je zrejmé, že môžu počkať. Počkaj, počkaj, potom, teraz mám prácu, len dopíšem tento šikovný článok, len vybavím tento dôležitý telefón, potom ťa hneď budem učiť čítať a písať, potom z teba urobím človeka… a dieťa zatiaľ rastie. A raz, až všetko dorobíme a budeme mať čas sa s ním porozprávať a pohrať, bude vydaté alebo ženaté.

Nemáme nazvyš pozornosť, ktorú by sme venovali dieťaťu. Dokonca aj pohromade s ním budeme v myšlienkach niekde v práci alebo pri počítači. Sme schopní byť s ním a zároveň posielať esemesky alebo surfovať po sociálnych sieťach. Aj keď sme vedľa neho, v skutočnosti s ním nie sme. Nie sme, pretože naša pozornosť s ním nie je. A potrebuje snáď dieťa telo svojho rodiča, ktorý je v myšlienkach ďaleko odtiaľto, ponorený v ktovie aké úvahy, z ktorých ktovie kedy precitne?

Večne nám na deti nezostávajú sily. Pretože ich vyplytváme na kadečo a na kohokoľvek – na kariéru a šéfa, kolegov, na ročnú uzávierku, kamarátky a nákupy, na televíziu. Takže, dieťa drahé, ty musíš počkať. Ostatní čakať nemôžu, ale ty počkaj. So svojimi silami zaobchádzame bez uváženia, nezastavíme sa, preťažujeme vlastné zdroje. Často cítime únavu hneď po prebudení. Ani počas noci sme sa jej nedokázali zbaviť. Pritom by to bolo také jednoduché: dieťa spí, spi tiež. Namiesto toho vysedávame pri Facebooku – je to pre nás dôležitejšie ako spánok, naše zdravie a naše deti.

Napravo naľavo sa rozdávame nepotrebným, dočasným a nedôležitým vzťahom, ľuďom, udalostiam. A deti zatiaľ rastú. Jedného dňa sa spamätáme, rozpriahneme náruč, ale už nebudeme mať koho objať. Bude neskoro, už budú mať vlastný život. A rovnako ako my sme nemali kedy, nebudú teraz mať kedy ony. Nebudú mať kedy a nebudú mať prečo. Teraz zas čakaj ty, mamička. Tak dlho, ako čakalo tvoje dieťa. Jedného dňa možno ťa bude chcieť objať. A ty tu možno ani už nebudeš…

Zo všetkého vyplýva, že deti v skutočnosti nepatria do našej stupnice hodnôt. Sú až niekde vzadu, na poslednom mieste, za všetkým tým veľmi dôležitým – kariérou, nadriadeným, počítačom, autom, dovolenkou, nákupmi, hypotékou, pracovným obedom… Za čímkoľvek. Hovorí sa: „Ak veríš, že Boh je, prečo žiješ, ako by nebol?“ Rovnako tak by sme mohli povedať: „Ak sú pre vás deti také dôležité, prečo žijete, ako by vám boli ľahostajné?“

Nevidíme jednoducho vo svojich deťoch zmysel a hodnotu. Hovoríme o tom, dokonca veľmi veľa, ale správame sa inak. Smutné.

Sem tam sa predsa len objavujú mamičky, ktoré premýšľajú nad tým, čo skutočne dávajú svojim deťom. Čítajú knihy, myslia na budúcnosť detí i svoju vlastnú, učia sa s deťmi, trávia s nimi veľa času. Aj otcovia viac začínajú chápať skutočnú hodnotu rodičovstva – aj na uliciach vídame viac oteckov, ktorí sa s deťmi hrajú. Všetko nie je stratené. Máme ešte dosť možností opraviť svoju pokrivenú stupnicu hodnôt.

Dnes už si uvedomujem, koľko rokov som bola matkou akosi podvedome. Snažím sa teraz vychutnať si so svojimi deťmi doslova každú minútu. Spolu s deťmi, s ich princeznami a obľúbenými autíčkami varíme cestoviny a potom v nich dlho kutáme a hľadáme každý tie svoje. Niekto je iba zelené, niekto zase len domčeky, ďalšie kvietky. Pozeráme sa spolu na kreslené seriály. Aspoň sa tak môžem s deťmi porozprávať, čo tam je to dobré a čo zlé. Čítame spolu, kreslíme si, športujeme aj varíme. Všetko robíme spolu. Všetci pohromade. Som vďačná za každú minútu. Snažím sa naplniť až po okraj šťastím z ich prítomnosti.

Z týchto chvíľ získavam energie oveľa viac, než keby som išla napríklad na masáž. Oveľa viac si odpočiniem. Som s deťmi oveľa viac v pohode. Veľmi a veľmi ich milujem. Každý deň mi dávajú šancu zmeniť svoje srdce k lepšiemu a radovať sa z prítomnej chvíle.

Skúste dnes všetko nechať, akonáhle k vám dieťa pribehne. Skúste všetky svoje super dôležité záležitosti nechať pre dnešok nedokončené. Dajte mu najavo, že práve ono je pre vás tým najdôležitejším na celom svete.

Skúste na jeho oslovenie reagovať ihneď, bez „počkaj“ a „teraz nemôžem“. Skúste dať taký darček sami sebe aj svojmu dieťaťu. Nebudete ľutovať.
Olga Valjajevá

Zdroj: www.pronaladu.cz

reklama:

Zdieľať