Deti a zajakavosť: prvá pomoc pre rodičov

Pri príležitosti Medzinárodného dňa porozumenia zajakavosti, ktorý každoročne pripadá na 22. október, prinášame rozhovor s klinickým logopédom a odborníkom na poruchy plynulosti reči PhDr. Jánom Dezortom, Ph.D., ktorý je aj garantom projektu Logopedická pohotovosť online.

Vyhľadáva vás mnoho rodičov, ktorí spozorujú neplynulosti u svojich detí?

Čím ďalej častejšie sa na mňa obracajú vystrašení rodičia, ktorí majú strach o svoje dieťa, pretože sa u neho v reči objavili rôzne opakovania hlások, slabík, slov, preťahovanie začiatkov slov alebo bloky, kedy dieťa chce niečo povedať, ale slovo sa nedarí ani začať . Je jasné, že je rodič situáciou znepokojený a hľadá jej príčiny.

Čo rodičia často považujú za príčinu zajakavosti svojho dieťaťa?

Za svoju prax som počul už desiatky rôznych možných príčin vzniku ťažkostí. Väčšina rodičov vznik neplynulosti prisúdi úľaku, vydeseniu dieťaťa, riešeniu konfliktu alebo čomukoľvek inému. Vo veku okolo 3,5 roka dieťa prechádza kritickým obdobím pre vznik zajakavosti, kedy nastávajú rôzne vývojové zmeny, rizikové situácie, emočné konflikty alebo radosti. Je preto celkom logické, keď niektorú zo situácií označíme za príčinu problémov.

Ako teda koktavosť vzniká?

Zajakavosť parí k najlepšie preskúmaným rečovým poruchám. To síce zďaleka neznamená, že o nej vieme všetko a vieme ju na 100% vyriešiť, ale naše súčasné znalosti vyvracia niektoré zakorenené dlhoročné mýty. Za súčasne uznávanú teóriu vzniku zajakavosti je kombinácia niekoľkých faktorov – dedičnosti, neurologických faktorov, osobnosti, temperamentu dieťaťa a vývoja rečových zručností. Zajakavosť ovplyvňujú vonkajšie faktory, ako sú ľudia a situácie okolo nás, ale za vznik ťažkostí nemôžu. Rodičia nijako nezapríčinili vznik neplynulostí a dieťa neurobilo nič zle, nemôže za svoje neplynulosti a je nezmyselné sa za tieto ťažkosti na neho hnevať alebo mu ich vyčítať. Deti, ktoré zadrhávajú, sú vo všetkých ohľadoch rovnaké ako ostatné. Nie sú labilnejšie ani nervóznejšie. Sú rovnako múdre a bystré ako ich rovesníci, za zajakavosť nemôže narušenie psychického stavu.

Stretávate sa s chybami v prístupe rodičov k deťom s zajakavosťou?

Rodičia sa dieťa snažia väčšinou upokojiť. Pretože to na plynulosť zdanlivo pomáha, tak ho núti k spomaleniu, zopakovaniu slova alebo k dôraznému nádychu pred začiatkom rozprávania. Pomocou týchto techník sa síce dieťa dokáže cez neplynulé slovo dostať, ale z perspektívy dlhodobého stavu reči situáciu skôr zhoršujú a nie sú logopédy odporúčané.

Predstavte si túto situáciu: Prídete nadšenie z futbalu a chcete rodičom povedať, že ste vyhrali a dali gól. Namiesto toho, aby sa rodič s vami radoval, začne vám skákať do reči a radiť, ako máte dýchať, upokojiť sa a zopakovať slovo. V tej chvíli máte úplne oprávnený pocit, že vašich rodičov zážitok vôbec nezaujíma, pretože vás nenechajú ani dohovoriť. Pokiaľ dieťa vidí, že jeho neplynulosť robí okolie nešťastné, o to viac sa o plynulosť snaží. Lenže tým na seba vyvíja veľký tlak, bojí sa zlyhania. A pokiaľ je neplynulé, naučí sa za to hanbiť, čím vzniká negatívny cyklus tejto poruchy – v určitej situácii sa zakoktám, nabudúce z tejto situácie budem mať obavu a vďaka nej bude moja reč ešte neplynulejšia.

Ako by sa malo okolie k dieťaťu, ktoré je neplynulé, správať?

Najčastejšie skloňované odporúčanie je na neplynulosti nereagovať, nechať dieťa dohovoriť a hlavne sa zamerať na obsah oznámenia, nie na formu. To neznamená, že sa s dieťaťom o jeho reči nemáme baviť. Práve naopak. Pre dieťa je prínosné s rodičom o reči ako také hovoriť. Už trojročné dieťa vníma, že hovorí inak. Pokiaľ s ním budeme citlivo a empaticky o neplynulosti hovoriť, pomôžeme mu situáciu pochopiť, čím zvýšime šancu na plynulú reč, čo je už potvrdené mnohými výskumami.

Kedy by sa rodičia detí, ktoré sú neplynulé, mali obrátiť na logopéda?

Päť percent všetkých detí medzi 3. a 4. rokom hovorí neplynulo a len 1,5 % dospelých trpí zajakavosťou. Preto je veľká šanca, že dieťa bude v dospelosti hovoriť plynule. Avšak profesionálne posúdenie stavu reči dieťaťa a vyhodnotenie rizikových faktorov klinickým logopédom je naozaj na mieste.

Čo sú to „rizikové faktory“?

Rizikové faktory nám pomáhajú odlíšiť fyziologickú neplynulosť od patologickej zajakavosti. Je ich mnoho. Patrí sem napr. typ, početnosti a intenzita neplynulostí, obdobie vzniku zajakavosti, dedičná dispozícia, vývoj reči, obava rodičov a pod. Na základe zváženia všetkých týchto skutočností dôjde logopéd s rodičom spoločne k záveru, či terapiu ihneď začať, alebo stav zatiaľ iba monitorovať. Obava rodiča zohráva významnú úlohu, pretože ovplyvňuje vývoj reči dieťaťa oboma smermi. Pokiaľ rodič vníma stav reči svojho dieťaťa ako rizikový, logopedická terapia by sa mala začať ihneď.

Ako vyzerá taká terapia zajakavosti?

Terapia pre najmenších môže byť nepriama. Tu sa pracuje s rodičmi, ktorí sa učia, ako efektívne komunikovať s dieťaťom, aby čo najlepšie podporili plynulú reč a tiež podporili celkový rozvoj osobnosti malého balbutika. Priama terapia je už logopedická terapia, kedy terapeut pracuje s dieťaťom a zároveň učí tieto postupy aj rodičov. Ako prežitá sa napríklad ukázala dychová terapia, kde sa jej vplyv na zlepšenie plynulosti reči nijako nepreukázal. Úlohou nás, logopédov, je naučiť rodičov pracovať s deťmi tak, aby nedošlo k negatívnemu cyklu zajakavosti, ako som spomínal vyššie. Veríme, že poučený rodič

K téme

Surovina, ktorá zabráni kŕčovým žilám a detoxikuje organizmus

Výborné citrónové lievance bez kysnutia