Bolí vás hlava alebo brucho? Psychika môže ničiť zdravie

Napriek tomu, že psychosomatická medicína ako odbor urazila obrovský kus cesty, stále sa podľa neuropsychologičky a psychoterapeutky, docentky Lenky Krámskej, ktorá je vedúcou oddelenia klinickej psychológie v Nemocnici Na Homolke, k psychosomatickým poruchám viaže mnoho stigmy.

Bohužiaľ pretrváva názor, že jedinec s psychosomatickou poruchou „rolu chorého“ iba hrá a vďaka tejto získanej diagnóze môže byť oslobodený od ťaživej zodpovednosti,“ hovorí Lenka Krámska.

Najčastejšie problémy

Väčšina z nás zažila pocit telesnej nepohody, ktorá nesúvisela so žiadnym ochorením, ale vznikla v dôsledku psychickej záťaže. Téma, o ktorej bude reč, sa volá psychosomatika. Ide o oblasť, ktorá skúma väzby medzi telesnými príznakmi a duševným a sociálnym svetom.

K najbežnejším sťažnostiam pacientov patria bolesti hlavy, únava bez nadväznosti na fyzickú aktivitu, problémy so spánkom, zažívacie problémy alebo problémy s pamäťou či koncentráciou.

Pátranie bez výsledkov

Pokiaľ sú všetky bolesti či iné neduhy krátkodobé, väčšinou im nevenujeme pozornosť a snažíme sa ich riešiť väčším odpočinkom, v horšom prípade analgetikami alebo práškami na spanie. Problém ale nastáva, ak prejavy pretrvávajú týždne alebo mesiace a my sa začneme obávať alebo sme aj presvedčení, že trpíme závažným ochorením. Obvykle vyrážame k lekárovi, najprv k praktickému, ktorý nás často posiela k ďalším špecialistom. Čo ak sa ale na nič nepríde? Na jednej strane cítime radosť a úľavu, že nejde o nič dramatického, na druhej strane sa môžu dostaviť frustrácia a úzkosť, pretože problémy narúšajú našu životnú harmóniu. Čím to ale môže byť?

Úzka väzba medzi telom a dušou

Už antickí myslitelia si uvedomovali, že telo a duša sú spojitými nádobami, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú, a všetky novodobé úvahy sú len pokračovaním tohto skúsenosťami budovaného názoru. Výraz psychosomatický ako prvý použil v roku 1818 lekár Johann Heinroth vo svojej knihe Učebnice porúch duševného zdravia. Skutočná obnova komplexného psychosomatického chápania chorôb však spadá až do 20. storočia, keď odborníci – často psychiatri a neurológovia – tento vzťah tela a duše nespochybňujú a snažia sa nájsť rôzne zdôvodnenia. V 80. až 90. rokoch minulého storočia sa vedci začali zaujímať o biologické vysvetlenia psychosomatických chorôb, kedy sa zamerali na genetické skúmania či funkčné abnormality mozgu. Iní hľadali patologické rysy osobnosti či ponímali somatizáciu – prevedenie psychického napätia do telesnej oblasti – ako telesné vyjadrenie potlačených sexuálnych pudov. Pomerne dlho ale trvalo, kým sa psychosomatika zbavila nánosu predsudkov, napríklad rodových. Ešte v 70. a 80. rokoch sa mnoho lekárov domnievalo, že somatizácia je najmä pre ženy prostriedkom na zabezpečenie a upevnenie sociálnych a intímnych vzťahov alebo tiež neschopnosťou vyjadrovať emócie.

Už v roku 1992

V roku 1992 sa však psychosomatická medicína stala samostatnou lekárskou disciplínou nezávislou na psychiatrii a začalo sa viac hovoriť o vzťahu medzi pacientom a lekárom, ktorý by pri liečbe pacientov nemal zabúdať aj na psychologické faktory. V prípade telesných príznakov v dôsledku psychických ťažkostí (dnes hovoríme somatizačná porucha) by sa mal lekár snažiť zabezpečiť adekvátnu starostlivosť, predovšetkým úľavu od symptómov, nech už je ich príčina akákoľvek. Čo síce vyzerá ako ideálny stav, ale v praxi tento prístup postupného vylučovania biologických príčin skôr viedol k nadmernej medicínskej starostlivosti a sérii zbytočných invazívnych výkonov. Vedecká obec postupne dospela k názoru, že pre prax nie je ani tak dôležité, či existuje, alebo neexistuje zdôvodnenie pre neduhy pacientov, ale skôr aké sú ich psychologické prejavy – napríklad úzkosť či depresia – a v akej miere zasahujú do telesného zdravia a ďalších sociálnych rolí , prípadne aké z nej môžu vyplynúť benefity, ako je invalidný dôchodok či vyhnutie sa súdnemu stíhaniu. Problematika psychosomatických ochorení je však podľa klinickej psychologičky oveľa zložitejšia a príčiny poruchy sa u jednotlivých pacientov môžu veľmi výrazne líšiť. Za hlavný prínos psychosomatickej medicíny považuje predovšetkým biopsychosociálne a spirituálne poňatie choroby – teda že k ľudskému zdraviu a chorobe pristupujeme komplexne a tiež z pohľadu viacerých odborností, čo vo výsledku vedie k včasnej diagnostike a tým k lepšej kvalite starostlivosti.

Pokazený vzťah medzi telom a dušou

O psychosomatickej poruche hovoríme podľa Lenky Krámskej vždy, keď sa duša a telo pri vzniku, udržiavaní a zhoršovaní ťažkostí vzájomne veľmi úzko ovplyvňujú. A to tak, že psychické faktory vytvárajú silné napätie, ktoré môže vyvolať telesné ťažkosti alebo naopak zhoršiť tie súčasné. Na tom sa spolupodieľa autonómny nervový systém riadiaci funkcie vnútorných orgánov. „Ak je tento systém nadmerne stimulovaný, napríklad stresom, môže dôjsť k rozvoju poruchy funkcie či k štrukturálnym zmenám orgánov,“ vysvetľuje odborníčka. Do tejto kategórie spadajú napríklad zažívacie ťažkosti či psychogénne arytmie – teda srdcové arytmie nepotvrdené kardiologickou diagnózou. Sú tu ale aj ďalšie kategórie. Psychosomatické ťažkosti môžu mať aj pacienti dlhodobo sa liečiaci napríklad s chronickými bolesťami pri onkologických alebo pohybových ochoreniach a rozvinie sa u nich úzkostne depresívny syndróm. Poruchy nálady a emócií môžu bohužiaľ skomplikovať primárne ochorenie a priebeh liečby, ktorá je založená na spolupráci medzi pacientom a lekárom. Podľa Lenky Krámskej je vlastne každé ochorenie možné chápať ako psychosomatické. „Aj keď si zlomíte ruku, hrá pri liečbe a uzdravovaní úlohu, aký je váš celkový zdravotný a psychický stav, ako ste ochotní dodržiavať režimové opatrenia a spolupracovať pri rehabilitácii.“

Dušou treba začať

Do psychosomatickej medicíny patria tiež takzvané somatoformné poruchy, pri ktorých jedinec zažíva telesné príznaky bez toho, aby trpí ochorením daného orgánu. Sem patria napríklad hypochondria, kedy je pacient často presvedčený, že trpí nevyliečiteľným ochorením, alebo konverzné poruchy, kedy sa vnútorný konflikt telesne prejaví napríklad ako záchvat, ale epilepsia nakoniec nie je diagnostikovaná. Alebo pacient trpí častými hnačkami, bolesťami hlavy bez objektívneho nálezu, rôznymi formami psychogénnych bolestí, ale patrí sem aj dysmorfóbia, keď pacienta stresuje vzhľad, váha alebo proporcie, čo môže viesť až k anorexii alebo k opakovaným plastickým operáciám. „Tieto poruchy sú pre nás najzložitejšie,“ podotýka neuropsychologička Krámska, pretože pacient absolvuje množstvo vyšetrení a zákrokov, ktoré žiadne ochorenie nepotvrdia. Pacient je v dôsledku frustrovaný a naštvaný, pretože neverí, že je telesne zdravý, a pripadá si „nedovyšetrený“, nepochopený a mnohokrát odmietaný zdravotníckym systémom. Následne je znova, inde a inými lekármi prešetrený, pretože „čo keby sa niečo zabudlo“. A tak to pokračuje ďalej bez toho, aby sa pozornosť zamerala na to podstatné – dušu, psychosociálne a mnohokrát ekonomické súvislosti. Lenka Krámska má skúsenosť s tým, že mnoho ľudí radšej prijme informáciu, že ide o somatické ochorenie, než že v skutočnosti ide o psychický problém, ktorý napríklad súvisí s nedostatočnou alebo narušenou komunikáciou v rodine alebo v škole. To býva časté u detí trpiacimi „záhadnými“ bolesťami brucha, hnačkami či zvýšenými teplotami. A tu veľmi záleží na ošetrujúcom lekárovi, psychologických znalostiach a jeho komunikačných schopnostiach, aby rodinu motivoval k návšteve psychológa alebo psychoterapeuta, prípadne im aj s hľadaním adekvátnej liečby pomohol.

Lenže doba, kým sa príde na to, že ide o psychosomatickú poruchu, býva u kategórie ľudí s pseudoneurologickými či inými telesnými príznakmi veľmi dlhá, a to aj desať a viac rokov. Ako je to u pacientov s podozrením na epilepsiu, kde je diagnostika často zložitý proces. „Pacienti k nám do Centra pre epilepsiu v Nemocnici Na Homolke obvykle prichádzajú na základe neuspokojivej farmakologickej liečby u ambulantného neurológa. My ich dlhodobo monitorujeme, neuropsychologicky vyšetríme a zároveň vylučujeme aj iné somatické ťažkosti. Podľa kompletných výsledkov následne odporučíme zodpovedajúcu liečbu, ktorá je často kombináciou farmakoterapie a psychoterapie. Podľa našich skúseností a súčasných výskumov má 30–50 percent pacientov nakoniec psychogénne záchvaty, u ktorých sa presúvame z neurologickej diagnózy na diagnózu psychologicko-psychiatrickú. Psychogénne záchvaty spadajú do skupiny úzkostných porúch, konkrétne kategórie disociatívnych (konverzných) kŕčov. Príčiny disociatívnych záchvatov bývajú rôznorodé, ale často sa u pacientov vyskytujú najrôznejšie traumy, sexuálne a emočné zneužívanie, zanedbávanie, týranie, závislosti či absencia zamestnania,“ vymenováva docentka Krámská.

Nutná súhra mnohých odborov

Psychosomatická medicína je jedinečná v tom, že je založená na medziodborovej spolupráci neurológov, psychológov, psychiatrov, chirurgov, kardiológov, alergológov a ďalších špecializácií. Pátra sa nielen po organických príčinách, ale včas by sa mali začať hľadať aj psychosociálne faktory: aká je štruktúra osobnosti, prípadné patologické rysy, emočné či úzkostné poruchy. Alebo či človek neprešiel traumou či dlhodobým stresom. Spúšťačov a faktorov, ktoré tieto poruchy udržujú a zhoršujú, môže byť naozaj veľa, aj keď to tak na prvý pohľad v ordinácii lekára nevyzerá. Lenka Krámska je optimistkou a zo svojej dlhoročnej praxe vidí, že sa zdravotná starostlivosť v tomto ohľade postupne zlepšuje: „U nás v Nemocnici Na Homolke sme zvyknutí pracovať v multiodborových tímoch a bežne sa podieľame na komplexnej diagnostike, ako v prípade Neurocentra a Centra pre epilepsie . Prináša to množstvo výhod, predovšetkým včasnú správnu diagnostiku a liečbu. Vďaka celostnému pohľadu pre nás pacient nikdy nie je iba diagnózou.“

Zdravý pohľad do seba samého

Stres je univerzálny fenomén vzťahujúci sa na všetky organizmy. Je možné ho charakterizovať ako nesúlad či nerovnováhu medzi vonkajším a vnútorným podnetom a možnosťami jeho normálneho spracovania. Stresu sa nedá vyhnúť, ale podľa neuropsychologičky Lenky Krámskej je dobré osvojiť si konštruktívnu stratégiu pre jeho zvládanie. Často prevláda názor, že psychosomatické problémy majú ľudia, ktorí príliš pracujú, ale z klinickej praxe vyplýva, že sa viac prejavujú u ľudí pasívnych, s komunikačnými ťažkosťami alebo u závislých. Dôležité je prísť na to, či už sám, alebo s podporou druhého, psychológa či psychiatra, čo potrebujem, čo mi robí dobre, a tomu sa potom venovať. To je však veľmi individuálne a nikto by nemal podliehať módnemu trendu či názoru ostatných. Pokiaľ sme dlhodobo preťažení a vadí nám to, mali by sme s tým niečo robiť. Keď cítime, že je čas na odpočinok, doprajme si ho. „Je tiež dobré vedieť, že niektoré veci zmeniť nejde, ale môžem zmeniť svoj postoj a prístup. Pokiaľ nás šéf v práci šikanuje, nemôžeme čakať, že sa zmení. Veľakrát v záujme vlastného zdravia a zachovania vlastnej integrity musíme odísť my. Súdne spory môžu trvať roky. Horšie je to s rôznymi patologickými vzťahmi v primárnej rodine a v partnerskom živote, ktoré sa ťažko uvedomujú a opúšťajú. Ale aj tam vždy existuje nejaká cesta von. Aj keď môže trvať roky, za zdravý vzťah k vlastnej duši a telu a spokojnejší život to určite stojí,“ uzatvára neuropsychologička a psychoterapeutka Lenka Krámska.

Zdroj: www.mojezdravi.cz

K téme

Máte často migrény? Môžu za to aj zmeny atmosférického tlaku

Čo robiť keď vás často bolí v krku