Až budete zo svojich detí unavená…

reklama:

Matka troch detí o materstve. Keď sa vám bude zdať, že vás starostlivosť o deti už úplne vyčerpala, prečítajte si, čo napísala.

Keď sme priniesli novonarodenú dcérku domov, boli to jej bratia, ktorí za mnou pribehli vždy, keď plakala, keď pokňurávala alebo podozrivo zapáchala. „Mamička, niekto ťa potrebuje! Malá plače!“, hlásili. Na minútku som sa posadila aj s vedomím, že malá už sa prebúdza, a vzápätí som počula „Mamička! Potrebuje ťa!“ Už už, ja viem… A to nehovorím o tom, že nároky novorodenca nie sú nič v porovnaní s nárokmi dvoch malých lotráskov.

Jeden z nich má určite hlad, druhému treba prelepiť odreté koleno, potom podať inú ponožku alebo hodiť do vody pár kociek ľadu, utrieť nos, objať, povedať rozprávku, dať pusinku. Odpovedať na dvadsaťsedem neodkladných otázok. Niektoré dni mi pripadali nekonečné a večné opakovanie situácií, keď „mňa niekto potreboval“, ma vyčerpávalo. Hovorila som si, že sa to na mňa nakoniec musí preboha nejako negatívne prejaviť!? Lenže potom som si náhle, ako bleskom osvietená, uvedomila, že potrebujú MA. Nie kohokoľvek na svete. Potrebujú svoju MAMIČKU.

O čo skôr mi došla závratná skutočnosť, že materstvo znamená, že nikdy nič nestíham, o to predtým som bola schopná nájsť svoje miesto a získať pokoj aj v nekončiacej honbe, ktorá zaplnila dôležitú etapu môjho života. Tým skôr som si uvedomila, že „mama“ je moja povinnosť, moje privilégium a moja česť. A bola som pripravená byť tam, kde som potrebná, v ktorúkoľvek dennú i nočnú dobu.

„Mama“ znamená, že som o štvrtej ráno sotva dokrmila maličkú a uložila ju do postieľky a presne v tej chvíli môjho trojročného synčeka začala trápiť nočná mora… „Mama“ znamená, že som živá z kávy az toho, čo deti nedojedli. „Mama“ znamená, že sa celé týždne s manželom nemôžeme normálne v pokoji porozprávať. „Mama“ znamená, že detské potreby staviam nad svoje, automaticky, bez premýšľania. „Mama“ znamená, že ma bolí celé telo a moje srdce preteká láskou.

Viem s istotou, že príde deň, keď ma nebude potrebovať nikto. Moje deti sa rozbehnú na všetky strany a budú pohltené vlastným životom. A ja budem sedieť niekde v dome pre seniorov a pozorovať, ako uvadá moje telo. Vtedy už ma nebude potrebovať nikto. Možno budem dokonca na obtiaž.

Samozrejme, že ma budú navštevovať, ale moje ruky už nebudú ich azylom. A moje bozky už pre nich nebudú mať uzdravujúcu moc. A už nebudú žiadne malé topánočky, z ktorých bude treba utrieť blato. A nikomu nebudem uťahovať bezpečnostné pásy v aute. A rozprávku budem pred spaním čítať iba sama sebe, pokojne sedemkrát za sebou. A nebudem už vďačná aj za tie najmenšie chvíľky oddychu. A nebudú žiadne batohy, ktoré bude treba večer chystať a potom zase vypratať, žiadne krabičky s desiatou. A som si istá, že moje srdce bude nariekať a túžiť, aby aspoň ešte raz, jedenkrát počulo tie tenké hlásky oznamujúce „Mamička, niekto ťa potrebuje!“

Teraz mi tie pokojné tiché kŕmenia o štvrtej ráno pripadajú prekrásne. Sedíme s maličkou samy v našej malej útulnej detskej spálni. Sedíme vo vlastnom levanduľovom hniezdočku. Pozeráme sa, ako ticho padá sneh a ako po rovnom bielom trávniku uteká zajac. Len ja a moja maličká, všade u susedov je ešte tma a ticho. Len my vidíme, ako vychádza bledý mesiac a po stenách detskej izby tancujú tiene. Len my dve, ona a ja počujeme, ako v diaľke húka sova.

Potom sme k sebe pritúlené pod pokrývkou a ja ju ukolísam, aby znovu zaspala. Sú štyri ráno, som ospalá a uťahaná, ale to nevadí, pretože ma potrebuje. Potrebuje ma. A zo všetkého najskôr ja zase potrebujem ju. Pretože zo mňa robí MAMIČKU. Príde čas, kedy bude spať tvrdo celú noc. Príde čas, kedy budem sedieť na kolieskovom kresle, nebudem nikoho držať v náručí a budem snívať o tých tichých nociach v detskej izbe. O čase, keď ma potrebovala a boli sme samy dve na celom svete.

Naozaj sa dokážem kochať tým, že ma niekto potrebuje? Niekedy ma to nepochybne vyčerpáva. Vysiľuje. Ale nekochám sa vyložene každou minútou. Viem, že je to aj povinnosť. Boh chcel, aby som bola matkou. A to je vec, o ktorú som sa usilovala dlho pred tým, než som ju vôbec pochopila.

Tri voľné dni strávené v intenzívnej blízkosti manželky a potomkov priviedli môjho muža k pocitom desu a súcitu, s ktorými sa ma pýtal: „Takto je to vždy? Stále?“ Mal tým na mysli nekonečné „Mami, mami, mamička!“, s ktorým sa na mňa obracali chlapci. „No áno“, potvrdila som mu. „Je to tak každý deň. To je moja práca, vieš?“ Som nútená priznať, že to je vôbec tá najťažšia práca, ktorú som kedy vykonávala.

V minulom živote som bola manažérkou jednej z reštaurácií veľmi obľúbenej reštauračnej siete na Floride. O 19:30 jedného sobotného večera som práve stála pri výdaji nekonečného prúdu tanierov, keď vtom vypadla elektrina. To však nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa deje u nás doma o 17.00 h. A môžete mi veriť, že uspokojiť klientov na Južnej Floride je oveľa ťažšie, než kdekoľvek inde. Napriek tomu je to darčekové balenie čokolády proti mojim nespavým potomkom s nízkym obsahom cukru v krvi.

Kedysi som mávala čas. Pre seba. Teraz by bolo fajn nájsť chvíľku aspoň pre svoje nechty. Podprsenka mi nejako divne sedí. Fén myslím nefunguje, ale ani to neviem určite. Nikdy sa nesprchujem bez divákov. Začala som používať krém na očné viečka. Nikde už neoverujú moju totožnosť. To je dôkazom môjho materstva. Dôkazom, že ma niekto potrebuje. Práve teraz ma niekto stále potrebuje. Rovnako ako minulú noc…

O tretej ráno počujem capanie malých nožičiek. Niekto ide ku mne do izby. Ležím potichu, sotva dýcham. Napríklad sa vráti k sebe do izby…

«Mamička!»

„Mamička!“ Hlások je teraz trochu hlasnejší.

„Áno“, hovorím šeptom. „Vari je?“

Na chvíľu sa odmlčí, oči sa mu lesknú v matnom svetle.

«Mám ťa rád!»

A odišiel. Vrátil sa do svojej izby. Jeho slová však ostali visieť v chladivom nočnom vzduchu. Keby som sa ich mohla dotknúť a uchopiť ich, vzala by som ich a pritisla si ich na srdce. Ten tichý hlások, ktorý zašepkal tie najkrajšie slová na svete. Mám ťa rád. Úsmev mi rozšíril ústa, ticho vydychujem. Bojím sa, aby tá spomienka nezmizla. Znova sa prepadám do spania a slová môjho synčeka sa usadili v mojom srdci.

Jednou z tohto malého chlapčeka bude dospelý muž. A už mi nebude šepkať také sladké slová v takú nemožnú hodinu. Počujem iba trúbenie áut a manželovo chrápanie. Budem môcť pokojne spať po celú noc a nebude ma trápiť starosť o chorého synčeka alebo plač bábätka. To už budem mať len uložené v pamäti. Zostanú mi v pamäti tie roky, keď ma potrebovali a bolo to tak vysiľujúce, ale bohužiaľ také krátke.

Nesnívajte o tom, ako „raz to bude všetko ľahšie“. Pretože pravda je taká: Áno, možno to bude aj ľahšie, ale nič lepšie, než dnešok nebude už nikdy. Dnešok, kedy som usoplená a uslintaná od malých chlapčekov. Dnešok, kedy si vychutnávam objatie malých dlaní. Dnešok je dokonalý. „Raz“ budem mať dokonalú pedikúru a sprchovať sa budem sama napríklad celé hodiny. „Raz“ si samu seba vrátim. Ale dnešok je doba, kedy sa dávam iným, som uťahaná, celá upatlaná, ale majú ma TAK radi, a preto za nimi zase musím ísť. Niekto ma potrebuje.

Zdroj: www.pronaladu.cz

reklama:

Zdieľať